tatiana21557

Počuli ste už niekedy, aby z izby puberťáka vyrevúvala ľudová pieseň? Rock, rap – to áno, ale ľudová hudba? Ani z auta, ktoré okolo vás prehrmí, si spoza zavretých okien – ja tomu hovorím jukebox na kolesách – Tancuj, tancuj, vykrúcaj… nevypočujete. Ani sa nedozviete, či keď išiel od Zuzičky mu štrngali podkovičky ani či na Kráľovej holi stále stojí strom zelený. Možno by ešte tak pustili, že slovenské mamičky pekných synov majú. Ale riskovať nepochopenie rovesníkov?

A keď sa opýtate -násťročného na folklór, zrejme len mávne rukou. Tak akosi za samozrejmé potom berieme tvrdenie, že mladí ľudia a ľudová hudba je spojenie nezlučiteľné.

V poslednom čase som ale bola svedkom dvoch udalostí, ktoré ma prinajmenšom prinútili zapochybovať o jednoznačnosti tohto tvrdenia.

Prvou bola tvorba maturitného filmu na strednej filmovej škole. Súborové lásky, z nich deti, ktoré nadväzujú na to, čo milovali a stále milujú ich rodičia a ich folklórnemu súboru v Klenovci sa aj vďaka tej generačnej pestrosti stále darí, stále oslovuje svoje publikum a medzi javiskom a hľadiskom beží permanentný dialóg. To bol námet dokumentu, ktorý mladá autorka, sama členka tohto kolektívu a dcéra „súborových“ rodičov, spracovávala s veľkou chuťou a nadšením. A tie boli evidentné aj u jej respondentov, bez ohľadu na to, či mali päťdesiat alebo osemnásť či desať rokov.Môžem povedať, že pri žiadnom z mladých členov súboru, ktorí v dokumente účinkovali, som nemala pocit, že by ho to nebavilo alebo že by to robil z donútenia. A čo bolo tiež potešiteľné, bol záujem spolužiakov o tento maturitný film.

Nedávno som bola pri nahrávaní videoklipov kapely zo Starej Ľubovne. Nakrúcalo sa v Košiciach pri jazere. Zaujalo ma stretnutie členov kapely s mladou mamičkou a s jej asi štvorročným synom. Priateľské, až rodinné zvítanie. Na moju otázku, ku ktorému z bratov Kollárovcov či k iným členom kapely patria, som dostala prekvapujúcu odpoveď – k žiadnemu. A rovnako ani ďalšie ženy, ktoré, ako som sa dozvedela, pricestovali len kvôli súboru napr. až od Trenčína. Boli to fanúšičky a obdivovateľky ich hudby. A tou je najmä slovenská ľudová pieseň. Je pravda, že ju ponúkajú tak trochu inak ako bežné folklórne súbory. A práve preto je asi pre mnohých oveľa príťažlivejšia. Dokonca aj pre tých, ktorí k folklóru bližší vzťah nemajú. Kapela má aj autorské skladby, ale aj tie jej členovia hrajú na tradičných nástrojoch. Na takých – na cimbale či harmonike, ale v miniverziách – si s nimi zahral aj štvorročný Tomáško. Bolo evidentné, že piesne pozná. V ňom teda ľudová hudba už určite svojho priaznivca bude mať. A možno si ich nájde aj medzi účinkujúcimi, ktorí sa pri nakrúcaní dobre bavili pri melódiách nielen autorských skladieb, ale aj pri ľudových piesňach. Väčšinou išlo práve o mladých ľudí.

Určite mnohí uprednostňujú folklór v jeho najčistejšej pôvodnej podobe. Možno však práve hľadanie nových ciest, ako pre mladých urobiť ľudové piesne, tance či tradície našich starých rodičov čo najpríťažlivejšími, vniesť do nich niečo z dnešnej doby, ich k nim privedie.

Moje dva spomínané zážitky by mohli byť prísľubom.